Najdôležitejšia časť cestovania, ktorú nikto nechápe

Autor: Matúš Záhradník | 23.9.2014 o 17:08 | (upravené 23.9.2014 o 23:06) Karma článku: 5,78 | Prečítané:  1335x

Tento výlev je reakcia na mýtus o chorobnej túžbe cestovať. Písal som o nej pár krát. Viedol som nespočetné rozhovory. Vo všeobecnosti sa mi dostalo dvoch reakcii. Všade vo svete, nie len na Slovensku, preto žiadne generalizovanie nie je na mieste. Sme ľudia.

Mnoho ľudí bude tento pocit poznať. Človek dostal šancu, opustil rodičovský dom a šiel do zahraničia. Do Ocean City spravovať kolotoče a cestovať po USA, možno do Londýna robiť au-pair, možno do Írska zarobiť si cez leto na nespočetné párty v Mlynskej doline. Je mnoho destinácii na sezónne práce: Kanada, Nový Zéland, Austrália alebo možno aj bližšie do Nemecka, Talianska či Španielska. Viem tiež o mnohých možnostiach vycestovať na Maltu, Cyprus, a iné ostrovy a destinácie stredomoria. Tu človek, študent zväčša, nájde sezónnnu prácu od animátorov a barmanov, sprievodcov s anglickým či nemeckým jazykom po chýžné a čašníčky, i bez väčších nárokov na jazykové schopnosti. Ale nevadí. Tri mesiace a viac, a človek sa zdokonalí. Pokiaľ len nie je obklopený slovenskou skupinkou vystavenie cudziemu jazyku je to ako hodenie do vody: alebo sa utopíš alebo sa naučíš držať nad hladinou. A následne aj plávať.

Sú aj iné možnosti, zaujímavejšie. Napríklad taká prax v zahraničí; od Európskej Unie po rozvinuté štáty Azie, Austrálie či oboch Amerík. Dobrovoľnícke pobyty sú u nás síce zatiaľ raritou, avšak u našich západných susedov, či vzdialenejších západných štátov sú zaujímavým trávením času popri štúdiu či po ňom. Počas pobytu v Peru som stretol hádam tisíce Britov, Francúzov, Španielov, Talianov a Nemcov cestujúcich po Južnej Amerike. Američania sú samostatná kapitola. Hádam najextrovertnejší národ na svete nie je moc scestovaný za mlada. Nie v takých číslach v porovnaní s Európou, a možno preto je u študentov zo Spojených štátov nižší záujem o dianie vo svete a geografiu sveta ako takú. Alebo žeby som práve zamenil dôsledok za príčinu? Nevadí opäť. Nie je to podstatné pre dnes. V každej z krajín sa totiž nájde kritika s úplne identickým znením.

*Slovo „Identickým“ by som chcel zvýrazniť pre obe skupiny, ktoré sa obe bijú do prś, aké sú ich názory výnimočné.

Po návrate na domov nasleduje takzvaný syndróm vyhorenia. Toľko si videl. Bola si na toľkých miestach. Prešla si New York, a San Francisco. Videla si pláže v Miami a "Grand Canyon". Precestovala si Francúzske pobrežie či bavili ste sa so skupinkov do rána v uliciach Londýna, Dublinu alebo Glasgowa. Prešli ste Braziliu, Kolumbiu, Karibské ostrovy, Austrálske pobrežie a rozprávkové vrchy Nového Zélandu. Videli ste Tokio a Činu, možno i Filipíny? To všetko, ale i možno menej, človeka zmení. Samozrejme, že zmení. Prídete domov a nič. Ste Hollywoodska hviezda dva týždne po návrate a potom je všetko ako predtým. Ľudia si zvyknú. Tí ľudia doma sa nezmenili. Pivo chutí rovnako. DJ-i v baroch hrajú tú istú hudbu. Mesto vyzerá rovnako. Vyzerá malé, uzatvorené, rovnako ako Vaša izba, do ktorej sa čoraz viac uzatvárate Vy sami.

*Až na tie otravné historky o hrozných podmienkach v USA, som vždy počúval len nadšené príbehy z rôznych kútov sveta. (Kto raz zažil, poučil sa. Stačilo. Frflanie nie je na mieste. Skúste si dobrovoľníčiť v takej Libérii, alebo v inej krajine rovníkovej Afriky. To sú podmienky, a predsa ich ľudia stále dokážu prežiť bez frflania. )


Prvá skupina teda je tá, a to v každej krajine, ktorá Vás bude vždy mať za privilegovaného nafúkanca. Cestovanie je dar od boha, a cestujú len vyvolený. Všetko na svete je zlé, všetci sú hnusný kapitalistický zapredanci, a aj vy ste sa k nim pridali. U tejto skupiny žiadne pochopenie pre Vás vnútorný svet nehľadáte. Viete, že skúsenosti a miesta Vás zmenili, a k lepšiemu, ale prečo to toľko ľudí nevie pochopiť?

Druhá skupina bude ten menej početný okruh ľudí, v ktorých nájdete načas spriaznenú dušu, a budete si nadšene hovoriť historky, zážitky, zdielať fotografie. Proste lipnúť na spomienkach toho, čo ste zažili, a ako sa na svet pozeráte. A potom príde choroba. Ostanete zavretý vo svojej detskej izbe, internátnom ubytovaní, uväznený v kancelárii pracujúc na polovičný uväzok popri škole. Všetko bude šedé a rovnaké ako predtým, a jediné východisko bude odísť znova. Toto predsa nie je možné. Domov je hrozný, nič sa tu nedeje, nik ma nechápe. A tak ďalej. Zbalíte si kufor a po mesiacoch depresie cestujete znova, a máte úsmev na perách.

*Ak Vám popísaný stav pripomína drogovú závislosť, nie ste ďaleko od koreňa veci. Nič sa totiž nezmenilo. Nie podstatne. Nepopieram, že skúsenosť života za hranicami je jedinečná a úžasná. To len málokto si uvedomí prečo.

To čo robilo Váš život za hranicami výnimočným neboli vrcholky Ánd, Álp, Himalájov či Apalačov za domov. Ak po návrate dokážete načas hrať Hollywood a sedieť opať v detskej izbe, a popritom žiť akoby sa nič nestalo, tak sa nič nezmenilo, ako američania hovoria, in the first place ... Ak sa zmenili tvoje pohľady na vec, ak sa zmenili návyky, ak už nie si tým človekom, ktorý žije v klietke v rodičovskom dome, v ktorom vyrástol, tak návrat naspäť do takých stavov bude na depresiu... Ale nič sa nezmenilo, ak nedokážeš nájsť cestu ako si svoju nezávislosť a spôsoby uchovať ... ako pokračovať vo všetkom tom, čo si robil za hranicami ... Tam sme všetci žili inak, žili naplno každí deň, spoznávali ľudí, cestovali každí víkend na miesta kde sme predtým neboli, a to všetko popri práci, ktorá nás bavila. Je niečo z toho doma ťažko dosiahnuť ? Nie, len to nikto neskúsi. Všetci sa radšej sťažujú, akí sú nepochopení, že za hranicami je to iné ... JE, ale nikto to doma zmeniť nechce.

Mne sa to dúfam nestane.

ďakujem za inšpiráciu.

 

Mýtus v originále: the hardest part about traveling no one talks about

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami strany sa stali Juraj Blanár a Peter Žiga.

DOMOV

Fraška a boj s SNS či Kotlebom, analytici hodnotia snem Smeru

Snem veľa prekvapení podľa analytikov nepriniesol.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?