Huaráz – Pompeje Južnej Ameriky

Autor: Matúš Záhradník | 9.7.2014 o 4:51 | (upravené 14.7.2014 o 14:46) Karma článku: 5,94 | Prečítané:  685x

Dnes pri čítaní svojich poznámok si uvedomujem, že vety o neschopnosti vlády a obyvateľov vystavať mesto po viac než 40 rokoch od katastrofy v regióne neboli na mieste. Fukušima v Japonsku dokázala byť obnovená po pár rokoch, jej historický obraz jej však už nikto nevráti. Huaráz dodnes nesie stopy veľkého zemetrasenia, ktoré v roku 1970 zmietlo z povrchu nejedno mesto v okolí, a cez 30 000 obyvateľov pochovalo aj s nimi. Takmer 90% z mestských stavieb bolo poškodených; katedrály a námestia boli reštaurované v priebehu desaťročí. Na akcii nedlho po zemetrasení sa podieľali okrem štátov Južnej Ameriky ako Chile, Argentína, Venezuela a Kolumbia aj Spojené štáty ruka v ruke so Sovietskym Sväzom. Pre tento dôvod dostalo mesto pomenovanie „Mesto Medzinárodného priateľstva.“ Studená vojna nebola až tak studená. 

Deň škaredý

Po príchode do mesta sme sa v nadmorskej výške 3000 m.n.m. príliš neohriali. Už o hodinu po raňajkách sme sedeli v turistickom autobuse, ktorého sprievodca za sumu okolo sedem eur sľuboval výlet na najkrajší ľadovec v Národnom parku Huascarán. Sľub splnil a doviezol nás napriek našej nespokojnosti kľukatými cestičkami v Andách až do výšky okolo 4800 m.n.m. Zbytok cesty ostával na nás a naša dychtivosť po samostatnom natiahnutí si svalov na nohách, nie len vyvážaním sa po horských cestách, bola klamlivá. Bola to dýchavičnosť z príliš veľkého stúpania za krátky čas. Úplne smiešnych 500 metrov chodníkom od parkoviska až k horskému jazeru pod obrovitánskym ľadovcom ma takmer zničilo.

 

 

Nohy som si cítil akoby boli z kameňa, nemohol som sa zhlboka nadýchnuť a prázdny žalúdok bolel viac a viac. Situáciu na krátky čas na vrchole, vo výške 5095 m.n.m. zachránili len listy koky od domácich, ktorými som sa snažil tlmiť účinky nevoľnosti. Márne. Keď následne začalo snežiť, a mraky zahalili oblohu, vysvetlil som si to ako dôvod proste odpochodovať späť do autobusu a pomaly umierať na sedadle v kŕčoch. Deň sa skončil, sprievodca nás jazdou pripomínajúcou cestu vozidlom, ktoré má namiesto kolies hranoly, doviezol späť do mesta. Hostel, tabletky od bolesti hlavy a s ranným vstávaním som sa chcel rozlúčiť.

Deň pekný

Poviem Vám priamo, chcel som to zabaliť. Ostať spať na hosteli do neskorých hodín, len sa tak prechádzať po meste, a vykašlať sa na nejaké tie výstupy bolo veľmi lákavé. Na pláne bola „Lagúna 69“. Rozoberať pôvod mena ani dôvody, ktoré by mohli k nemu viesť, nebudem. Padlo nemálo vtipov a poznámok. Deň druhý prebiehal však trochu odlišne. Od rána krásne počasie prialo dobrej viditeľnosti na horách. Prekonal som sa teda a spolu sme vyrazili ďalším turistickým odvozom do hôr. Tentokrát nás však sprievodca vysadil na okraji cesty v zákrute a spoločenstvu 30 ľudí z rôznych končím sveta zahlásil, že Lagúna leží tri hodiny krokom, z toho hodinu nenáročnej planiny a dve hodiny stúpania do výšky.

"My", športové typy,  sme sa na seba  usmiali, že zrejme to je myslené pre pomalších, a že trasu zvládneme za menej. Keď som ešte o takmer 4 hodiny potácal niekde pod vrcholom, tesne pred cieľom, z posledných síl využívajúc hodinu, ktorú nám sprievodca dal na strávenie pri Lagúne, nebolo mi do smiechu. Opakoval sa stav z predchádzajúceho dňa, keď som vďaka bodavej bolesti v mozgu spôsobenej tlakom ovzdušia mohol doslova spočítavať nervové zakončenia. Každú chvíľu som myslel, že mi hlava exploduje. Hoci som za celé neuveriteľné cik-cak stúpanie zožul viac listov koky ako je ročná priemerná spotreba bratislavského manažéra, bolesti neustúpili.

Snažil som sa vnímať, kde sme. Vedel som totiť jednu vec úplne na isto. Ak sa k Lagúne nedostanem dnes, tak už nikdy. Znie to kruto, ale je to tak. Bola to jedinečná možnosť, a tak som sa snažil proste kráčať po cestách a necestách, popod nespočetné vodopády a ponad rokliny. Niekde v polovici cesty začuli sme rachot pukajúceho ľadu ti sí cky metrov vzdialeného a po prvý raz v živote som  tu, v Cordillera Blanca, videl naživo lavínu. Posledný úsek cesty som to chcel vzdať hádam pri každom kroku.

A každý jeden krok som s v hlave išiel tento skript: „Ešte jeden. Ešte jeden. Ešte jeden.“ Následne sa mi pred očami asi 10 metrov vynorila azúrovo modrá voda Lagúny 69 (hore). To nebola farba z tohto sveta. Pridal som do kroku a z posledných síl som sa pripojil k skupinke ľudí, ktorá to až na vrchol dotiahli. Ľadovo modré vody lagúny, ktorej teplota od ľadu nemala moc ďaleko už hostila pár odvážnych z mojich súputníkov. Obraz ako z letnej pláže a nie z vysokohorského jazera. Vysmiaty od ucha k uchu som si hovoril, že to stálo za to, že bolesť tu občas bude vždy, ale sklamanie ak by to človek vzdal by bolo navždy. Životná lekcia z Peru. Ďakujem.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami strany sa stali Juraj Blanár a Peter Žiga.

DOMOV

Fraška a boj s SNS či Kotlebom, analytici hodnotia snem Smeru

Snem veľa prekvapení podľa analytikov nepriniesol.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?