Čo sa to s nami stalo?

Autor: Matúš Záhradník | 2.6.2014 o 0:26 | (upravené 14.7.2014 o 14:53) Karma článku: 4,32 | Prečítané:  1112x

Píše sa 1. Jún a mne práve ubehlo 120 dní od môjho príchodu do Limy, čo znamená, že 33% môjho pobytu je za mnou. A možno by bolo na mieste si zopár vecí zopakovať, aby som sa ako bežný človek, len tak niekde pohodený vedľa cesty, nestratil. Mať ciele a pamätať si lekcie od života je taká priemerná formulka na nestratenie sa v živote. Stratiť sa však dá hocikde...

...napríklad v práci; tu som ak zarátam obedové prestávky strávil niečo okolo 480 hodín. Za štyri mesiace, človek si pomyslí, že to nie je veľa. Väčšina z toho bola príprava, nejaké to samoštúdium, a samozrejme flákanie na internete. Tomu sa človek nevyhne. Na hodinách som konkrétne som strávil niečo málo cez 80 hodín, čo je prax akú v rámci štúdia pedagogiky či učiteľstva nezískate len tak rýchlo na Slovensku takmer nikde. Čiže tu jednoznačne vidím posun.

Po 120 dňoch však smutne konštatujem, že k badateľnejšiemu posunu v španielčine som nedospel o nič viac ako po 30 dňoch. Niekde som sa zasekol, niekde v anglicky hovoriacom svete bilinguálnej školy a anglicky hovoriacej komunity u mňa doma. To by nemuselo byť nevyhnutne negatívne. Slabiny v študiu jazyka vidím v čase a financiach, ktoré mi proste na súkromné kurzy v poobedných hodinách chýbajú. Ale aby to nebolo len o výhovorkách, pravdou je že niečo okolo 100 hodín som strávil hýrením a objavovaniu zábavy v Lime počas víkendových nocí. Pomaly to vyzerá, že mám väčšiu prax v tradičných „slovenských športoch“ ako v práci, ktorú tu dočasne vykonávam.

Ehm. Nie tak úplne. Po letmom spočítaní za 120 dní som ja neplavec pokročil na status plavec: niečo okolo 80 hodín som doteraz venoval plávaniu dlžok v bazéne každý deň pred školou. Tak isto cez 50 hodín som strávil na bicykli, kedže jazdím do školy na ňom už vyše dvoch mesiacov. To je zároveň aj čas najväčšieho vypätia nervov, ktorý človek strávi nadávaním v jednom kuse na chaos na cestách pred dopravnou špičkou, počas nej a po nej. Možno preto som všeobecne taký kľudný hocikde inde.

Teší ma taktiež, že počas školy či mimo nej, v každom volnom čase som strávil vyše 300 hodín čítaním kníh, a približne 100 hodín písania a tvorby blogu. Držiac sa zásady, že nič čo sa človek naučí nie je na škodu, po nociach študujem tvorbu web-stránok: zatiaľ cca 20 hodín. Dni majú 24 hodín, ale ja sa stále snažím žiť ako keby som za každú jednu na plno odžitú mal dostať ešte jednu bonusovú naviac.

A potom si človek sadne takto nad počítač, začne písať a pomyslí si, čo iné by človek robil, keby nebol tu? Kde by som bol a čo by bolo mojou životnou náplňou? Pretože mimo svojej konfortnej zóny, každý deň keď vykročím do ulíc tohto obrovského mesta a krajiny, je tu čo objavovať. Vždy sa snažím zapísať čo najviac a zdielať s mojimi známymi a priateľmi, lebo o tom priateľstvá na veľké vzdialenosti sú. A predsa ma vždy zamrzí, keď počujem, že na druhej strane zemegule na Slovensku, priateľstva na vzdialenosti menej než pár desiatok kilometrov sa redukujú na lajkovanie na facebook-u a komentovanie fotiek na instagrame. Niekedy človek s človekom už ako je rok dlhý neprehovorí, pretože kamarátstva sa zredukovali na tie rutinné vzťahy, ktoré trvajú zo zotrvačnosti. Možno už ani netrvajú, lebo priepasti sa prehĺbili a už ani nevieme ako by sme ich vyplnili.

Akurát teraz koncom Mája plno mojich známych a kamarátov ukončuje svoje štúdia s diplomami. A hoci im všetkých gratulujem, bojím sa s každým dalším, pretože život už nikdy nebude rovnaký ako pred tým. Nadhľad vystrieda nedoladená serióznosť, povinnosti, a ľudia sa rozpŕchnu do sveta. Faktom je, že tento rok by môj stredoškolský ročník mal mať stretávku po 5-tich rokoch.  Správne, ja tam nebudem, a máta ma to, pravdupovediac, celý môj pobyt. Pravdepodobne tam ale nebudú všetci, pretože čo vietor nerozfúkal to sveta, to facebook so svojimi statusmi a lajkami neudržal dostatočne pokope. Príde mi to smutné, pretože vzdialenosti neurčujú silu vzťahov. Vzdialenosť je číslo a vzťahy sú predsa o komunikácii. 

A tak som tu, a namiesto toho aby som doma budoval klietku a uzamykal sa pre budúcnosť, objavujem. Melanchólia je preč, ked sa na to pozrem takto. Preto až si opäť raz pripijem s priateľmi v Peru, budem myslieť na svetovú stretávku s mojimi známymi a priateľmi taktiež... myslím si, že svet je malý, keď chceme. Nestrácajme sa.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami strany sa stali Juraj Blanár a Peter Žiga.

DOMOV

Fraška a boj s SNS či Kotlebom, analytici hodnotia snem Smeru

Snem veľa prekvapení podľa analytikov nepriniesol.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?