... pretože prstom na mape nestačí. (Prechod Andami - záver)

Autor: Matúš Záhradník | 30.4.2014 o 2:02 | (upravené 14.7.2014 o 14:52) Karma článku: 3,63 | Prečítané:  362x

Naposledy som skončil u veľkej náhody, ktorá ma stretla a moje dobrodružstvo v tú sviatočnú sobotu povážlivo uľahčila. Dnes moje cesty zakončím. Na ceste do Tarmy sa mi pošťastilo stopnúť jediné osobné auto za celý predĺžený víkend. Nikto iný by mi ani nezastal, lebo hlavná dopravná tepna juh-sever sa Tarme úplne výhyba. Nikde ani nohy. V ten deň sa v meste však okrem oslavy sviatkov konali aj preteky akrobatov na motocykloch, a jeden z tých pretekárov mi práve zastal. Záchrancom od 18 km prechádzky bol chalan menom Junior. Zhodou okolností to bol jeden z vodičov, ktorí si zo mňa dva dni dozadu robili srandu napodobňovaním mojich giest, keď som stopoval v Chosike. Celú cestu som sa teda snažil konverzovať s otcom a starým otcom, ktorí prišli synátora podporiť a vyzvedal niečo viac o cieli mojej cesty. Vysadili ma teda na námestí Tarmy, hoci nezabudli pripojiť pozvanie, že sa na preteky mám ísť pozrieť čo najskôr. So sľubom, že sa isto zastavím som sa vybral odhaľovať čaro tohto mesta, v ktorom môj pobyt trval tak krátko.

Tarma v mnohom pripomína Taliansko. Cesta dole do údolia vrchov je lemovaná stromoradím a v diaľke políčka sprvu vyzerali ako vinice. Všetky strechy v Tarme sú červené, a ešte aj domy sú postavené z podomácky pálenej tehly, z červenej hliny, ktorá lemovala niektoré horšie úseky popri ceste. Celé námestie Plaza de Armas bolo na tento veľký sviatok vyzdobené kvetmi. Podľa tradícii, pred začiatkom večerných procesii z kostola na námestí okolo celého historického centra, ľudia zdobia farebnými obrazcami kvetov celé ulice. Na obed tam však okrem pár turistov nebolo nikoho, a po krátkom obede som sa teda rozhodol predsa len pozrieť sa na motocross.

Tu dávam do pozornosti unikátny film s Jimmom Carreym, Yes Man. Niežeby patril k tomu najlepšiemu, čo herec kedy zahral, ale predsa odporúčam si ho pozrieť úplne každému. A potom znova. A nie len dva razy, ale pre istotu ešte pár krát. Najlepšie dovtedy, kým sa Vám filozofia okamžitého uchopenia každej príležitosti nevryje pevne do základov charakteru... alebo, kým Vás úplne nadupaná pieseň od Journey nedovedie k šialenstvu.

Mne príležitosť zažiť Peruánsky motocross na Veľkú Noc ušla. Po príchode na miesto bolo odo mňa požiadané vyššie vstupné, aké som bol ochotný a schopný uniesť, hoci keby som dorazil na miesto v spoločnosti pretekára, asi by sa mi podarilo prekĺznuť inak. V tú chvíľu mi teda napadlo, že by som mohol čas využiť na zakúpenie si lístka na autobus na zajtrajšie ráno. Svet tu na druhom konci sveta predsa neskončil, a čuduj sa svete rodná krajina, ľudia tu na Veľkonočný pondelok normálne pracujú. Vrátil som sa teda do centra Tarmy a začal všetky dialkové spoločnosti s autobusmi do Limy jednu po druhej obehávať. Na moje zdesenie, v Latinskej Amerike vládne cynický kapitalismus s dôb Charlesa Dickensa. Všetky lístky a sedadlá vo všetkých (5-tich) spoločnostiach boli beznádejne až do pondelka obeda vypredané. Nieže by mi to nejak mohlo viac pokaziť náladu, ale cena lístkom tiež v dané sviatky predstavovala štvornásobok toho čo obyčajne. To bolo v prípade mojom asi toľko ako som dal za celý výlet dokopy. Z dôvodov len mne známych som taktiež doma pre istotu, ak by ma predsa len skúsil niekto okradnúť, nechal všetky kreditné karty. Ach to bol rozum.

Skôr ako som upadol do totálneho zúfalstva, ostávalo mi začať vyzvedať od miestnych iné spôsoby dopravy do Limy, pretože škola by na svojho strateného stážistu asi len tak nepočkala. Jedným z prvých, s ktorými som nadviazal rozhovor bol fotograf pre noviny v Lime, ktorý zhodou náhod práve v ten deň do hlavného mesta aj smeroval. Spolu s bratom a manželkou mali odchádzať o dve hodiny, a tak som sa ho úctivo spýtal, či nemá jedno miesto voľné. Z celonočného vychutnávania osláv a procesii teda vzišlo, ale ako mi bolo neskôr povedané, vyhol som sa neskutočnému chaosu na cestách v nedeľu. V ten deň totiž späť do Limy smerovali nespočetné kolóny ľudí, ktorí sa rozhodli Veľkú Noc osláviť v džungli a v pohoriach namiesto púštneho mesta, a teda dostať sa v rovnakom čase z Tarmy do Limy by bolo viac než nemožné. V spomienkach sa mi vynorili všetky tie nedeľné cesty na internát v Bratislave, v prepchatých vlakoch a autobusoch, naskladaný ako rybička v konzerve. V stavoch hladu, smädu, nervozity, netrpezlivého očakávania cieľa, obkolesený ľuďmi hovoriacimi cudzími jazykmi ... cítil by som sa tak znova, a to mi nechýba. Jediným rozdielom by boli jazyky. Študentské klebety, Java, C++, Občana a Freudovskú psychológiu 2 by nahradila španielčina.

Stojím teda na prahu domu, kde bývam a ostáva jedna nezodpovedaná otázka. Na čo to všetko bolo dobré? Odpoveďou je ten pocit, že hoci som spotený, unavený, dehydrovaný, hladný a zaprášený... som aj niekto iný, než som bol, keď som odchádzal pred pár dňami. Cesta človeka mení; najmä cesta, od ktorej Vás všetci odhovárajú. Možno práve tá o to viac.

Fin.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami strany sa stali Juraj Blanár a Peter Žiga.

DOMOV

Fraška a boj s SNS či Kotlebom, analytici hodnotia snem Smeru

Snem veľa prekvapení podľa analytikov nepriniesol.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?