Z denníka edukačného sabotéra

Autor: Matúš Záhradník | 28.4.2014 o 1:26 | (upravené 14.7.2014 o 14:52) Karma článku: 6,45 | Prečítané:  574x

alebo Ako učím bez osnov, podkopávam strnulú morálku poslušnosti v škole, a organizujem duševnú rebéliu študentov História je plná dátumov, ktoré boli významné a predsa sa nad nimi v živote nepozastavíme. Jedna udalosť hodná zmienenia sa stala 10. mája 1933 v Nacistickom Nemecku. Došlo k verejnému páleniu kníh, organizovanému študentami, keď boli do ohňa hádzané „škodlivé“ knihy židovských, komunistických a inak orientovaných autorov. Os Zla Berlín-Rím-Tokio isto predstavovala nebezpečenstvo pre ľudstvo a jeho vývoj ako taký. Zverstvá však nie sú témou úvahy. Brať si príklad z tohto je tým najhorším možným riešením každej situácie. Pre potreby odbrzdenia školstva a vzdelávania by som však v niektorých prípadoch k páleniu kníh najradšej pristúpil. Do ohňa by som nahádzal všetky smernice ministerstiev školstva, predpisy a postupy, ako do detí tlačiť nezmyselné vedomosti a vymývať im mozog. Hneď za nimi by nasledovali hodnotiace testy spísané často na kolene, a tiež pokyny pre inšpektorov z ministerstva, až by sme sa dostali na najvyššiu priečku. Ako prvý papier by zhorel diplom toho gašpara, ktorý si hovorí minister školstva, a je jedno v akej krajine. Prečo?

Začnem mojimi skúsenosťami zo školských lavíc. Pre upresnenie, nebudem inštitúcie, ktoré som navštevoval nadraďovať akejkoľvek inej. Inštitúcie tvoria úplne od základov ľudia. Ak si myslíte, že jeden človek dojem z celej inštitíciu nemení, mýlite sa smrteľne. Všetky základné a stredné školy, ktoré som navštevoval nepatrili k žiadnej elite, lokálnej či nebodaj svetovej. Zaujímavým faktom je, že v školských laviciach sa deti najradšej chvália, aký otrasný a rebelský kolektív tvoria. Nebolo tomu inak ani v mojom prípade v Ružomberku, nie je tomu inak ani v Lime. Škola a učitelia, či už na mojej škole, alebo školách mojich známych a kamarátov, na to reagovali rôzne. Základná škola má svoju istú funkciu pri výchove mladých. Myslím si však na základe svojich skúseností, že úlohu učiteľa mnohí učitelia sami preceňujú. V prístupe, že učiteľ každý deň pracuje od siedmej do štvrtej je schovaný čert. Nejde o schematickú prácu, každodennú rutinu, deň čo deň, rok čo rok, a každý jeden, kto tomu pocitu kedy podľahol, zmizol v šedej zóne spomienok študentov. Čo je na tom zlé?

Vo vyššie zmienených, v mojich predstavách horiacich, osnovách sa všade píše o dôležitých bodoch učiteľskej práce. V tabuľkách, v schémach, v nespočetných odstavcoch preplnených paragrafmi sa píše o očakávaniach, od spoločnosti a autorít ustanovených na kontrolu vzdelávania. Malá časť je venovaná očakávaniam rodičov či žiakov. Väčšina ľudí, s ktorými som kedy prišiel do kontaktu, mala od školy očakávania vo forme: „Tu je môj syn/dcéra, učte ho, aby bol/a v živote úspešný/á." Nejdem tu dnes rozoberať úlohu, ktorú rodičia odsúvajú touto formou na neskôr, a to je ich vlastná účasť na vzdelávaní svojich detí. Tá niekedy skončí zahlásením detí do dalších vzdelávacích inštitúcii, prihlásením do klubu šachistov, hrania na gitaru, plávania a tenisu. Samotné dieťa s úplne nabitým rozvrhom života rozvíja svoje schopnosti aktívnejšie ako spartský bojovník v starovekom Grécku. Nikto sa nepýta na jeho očakávania. Pomaly si v sebe formuje v sebe odpor či príťažlivosť voči aktivitám, ktoré praktizuje, a tým to hasne. Znova tá istá otázka, prečo je to zlé?

Tu beriem späť svoje slová o nevyzdvihovaní každej inštitúcie, ktorú som navštevoval nad všetky ostatné, o ktorých viem. Cítim totiž potrebu povedať, že každá jedna škola splnila svoju úlohu, v ktorej som videl a vidím iné zlyhávať na plnej čiare. Ani jedna totiž vo mne nezabila motiváciu, s ktorou sa rodí každé malé dieťa, a tou je tužba objavovať. Väčšina učiteľov, s ktorými som prišiel do kontaktu, mala vždy svoj vlastný prístup k životu. Ten samotný stačil aby človek, nech bol za mnou akokoľvek ťažký deň, vedel skúšať prekonávať ešte jeden... a ešte jeden... a potom ďalší. Vytvorenie podmienok dobrej tvorivej atmosféry v škole, inšpirácia pre žiakov aj za cenu odsunutia učiva bokom, a v neposlednom rade podpora, keď ma jednotlivec nejaké problémy... to sú podľa mňa úlohy školy. Nie je dostatok len nezabiť chuť vzdelávať sa ďalej, až po vysokú školu, ale úplne to postačuje aby sa človek v živote nestratil.

Preto, keď za mnou cez prestávku príde dievčina či by som jej mohol pomôcť s úlohou z matematiky, hoci mám na starosti hodiny angličtiny, neodmietnem jej pomôcť. Hoci matematika mi vyšumela od školských čias z hlavy, moje učiteľky ma naučili omnoho podstatnejšiu vec, a tou bol prístup k ľuďom, keď si nevedeli rady. Či jej naozaj pomôžem? Budem si vedieť po 8 rokoch spomenúť na učivo z matematiky? Neviem, dosť pochybujem, ale príklad snahy je dôležitejší ako vedomosti, ktoré aj tak čoskoro zabudne. Možno preto využívam úplne neortodoxne hodiny angličtiny v momentoch, keď ma nechajú suplovať chýbajúceho učiteľa. Pre deti, ktoré sa už v priemere osem rokov učia jazyk nie je potrebné dookola opakovať gramatiku, lexiku a syntax, a rozširovať slovník. Oni už svojim spôsobom sú na leveli vyššom, než som ja, študent anglického jazyka bol, kým som odišiel na čas do krajiny, v ktorej som bol nútený v danom jazyku začať myslieť a snívať. Preto moje hodiny budú vždy viac o predstavovaní sveta okolo, a najlepším nástrojom vzdelávania v mojom podaní bude premietanie nespočetných krátkych prednášok z podujatí TEDx po celom svete. V spojení s napríklad diskusiami alebo projektami nie je hodiny, z ktorej by si niečo neodniesli. Debaty o problémoch ľudí, hľadania riešení etických a morálnych otázok, a príbehy úspešných ľudí ... to je ich spoločnosť. A v takej spoločnosti úspešných ľudí z nich nemôžu vyrasť neúspešní ľudia. Príklad, ktorý si zapamätajú dlhšie ako vzorce z biológie.

Toľko moja krátka odbočka od Veľkonočnej série...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami strany sa stali Juraj Blanár a Peter Žiga.

DOMOV

Fraška a boj s SNS či Kotlebom, analytici hodnotia snem Smeru

Snem veľa prekvapení podľa analytikov nepriniesol.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?