..horami & dolami, stopom & krokom.. (Prechod Andami - časť tretia)

Autor: Matúš Záhradník | 26.4.2014 o 17:28 | (upravené 14.7.2014 o 14:52) Karma článku: 5,81 | Prečítané:  347x

Nasledujúci deň, 19. apríl, vstávam s východom slnka okolo pol šiestej. Kým nie je príliš teplo a slnko nepraží, chcel som prejsť cestu od hostela na okraj mesta. Skúsenosť zo Spojených Štátov ma naučila, že pokiaľ človek nemá na prekonávanie vzdialeností taxík, nachodí sa. To na druhej strane vyžaduje dostatok času. Pobral som sa na okraj mesta, kde som chcel stopnúť niekoho na ceste do Tarmy. Prerátal som sa s časovaním. Až sa mi podarilo klopaním na susednú izbu zobudiť majiteľku, aby spolu s mrežou odomkla tento na 5 zámkov zamknutý barák, bolo takmer sedem. Slnku som sa nevyhol. Rovnako som sa nevyhol ani vstávajúcemu mestu. Kračajúc stretal som ľudí, s ich pre mňa typickým, zamračeným pohľadom smerom na mňa. Ešte pred pár rokmi by som tomu prikladal váhu, bál sa každého rohu, kto z tých nenávisťou prekypujúcich ľudí mi ublíži. Je veľmi ľahké začať súdiť podľa jednotlivca celú sociálnu vrstvu, celé mesto, národ, krajinu.

Chce to iné zmýšľanie kráčať ulicami chudoby v Harleme v New Yorku, alebo v La Victorii v Lime, a iný pohľad na tých jednoduchých ľudí žijúcich vysoko v Andách, pestujúcich pre svoju obživu, pasúcich lamy, alebo predávajucich Coca-Colu pri ceste každému, kto ide okolo. Pre nich ma „gringo" minimálny význam, takmer asi ako padajúca hviezda na nebi. Možno si niečo zaželajú až uvidia cudzinca kráčať dole ulicou, rovnako ako robili naše pra-staré mamy, keď videli černocha (alebo kominára; pre ne to bolo to isté). Žiadny rozdiel. Ďaľší bezvýznamný moment v ich živote vhodný pre povery. Tak isto aj ja tu svojím prechodom nič neovplyvním. Po tejto úvahe zisťujem, že výraz na ich tvárach mi je akosi známy. Ide o strach, ten známy strach z neznáma. Strach hovoriaci veľmi jasne: „Kto to je a čo tu chce ? " Rozhodol som sa teda proti ich zlej naladenosti bojovať jediným spôsobom, ktorý ma napadol. Začal som sa im všetkým, každému jednému úctivo zdraviť s úsmevom. Ich reakcie môžte hádať, ale odvtedy sa mi kráčalo lepšie.

Podarilo sa mi po polhodine vyčkávania stopnúť ďaľší kamión. V ňom ďaľší bezmenný dobrotivec, ktorý ma však mohol vziať len na po cesty. So svojim nákladom mieril do omnoho severnejšieho mesta Huánuco. Na tejto ceste som pochopil aj riešenie jednej záhady zo začiatku môjhu výletu. Keď som na začiatku plánoval navštíviť Tarmu, ako prvá možnosť dopravy mi napadli železnice. Pri pohľade na ceny ste však kľudne mohli prehodnotiť návštevu u očného. Nešlo mi do hlavy, prečo v tak chudobej krajine, kde jazda taxíkom z jedneho kraja veľkomesta na druhé stojí dokopy niečo okolo 5 eur, je možné za jazdu vlakom pýtať cenu 5 násobku lístka ako francuzske TGV z Paríža do Marseille. Vonkoncom nie, prečo jazda, ktorá trvá maximálne 6 hodín je prevádzkovaná raz do mesiaca. Počas cesty cez vrchy sa však všetko začalo vyjasňovať. Prekonávanie mostov, stúpaní cik-cak po úbočiach vrchov, ktoré majú cez 5500 m.n.m., a vlnitá trať koľají povedzi priesmyky vlniaca sa ako had ... to všetko mlže byť zaujímavé a zábavne pre tých, ktorí si chcú urobiť pár fotografii.

Z pohodlia 5 hviezdičkového vozňa idúceho 15 km/h môžte detailne vidieť unikátnu trať a hory ... skvelý materiál na fotografie, ale neuveriteľne odstrihnutý od reálneho sveta. Jednoducho povedané, je to taká kratšia ale rovnako nudná transibírska magistrála v horách. Na tejto trati však rýchlik nikdy nevypravíte. Nízke zisky nedávajú žiadnu budúcnosť pravidelnej železničnej doprave. Veľká škoda.

Železnica tu teda slúži ako jednoduchá nakladná cesta z baníckych oblastí a pomaličky sa vlečie jedenkrát denne z Limy (a do Limy v noci). Nočné jazdy môžu byť zaujímavé. Prečo však toľko času venujem opisu železnice ? No pretože, pomaly vlečúci vlak je najlepší priateľ stopára a nie je nad pocit jazdy na poslednom vozni sledujúc hory v dialke a prekrásnu krajinu okolo. Ako to viem? No pretože som to vyskúšal. Vystúpil som na najbližšom odpočívadle pre kamióny, pretože môj šofér smeroval inými cestami ako som očakával, a po chvili čakania naskočil som na pomaly iduci vláčik smerom do dedinky Acobamby. Raz tam, čakalo ma nemilé prevapenie v mojich plánoch. Cesta z Acobamby mi však mohla trvať aj celý deň pešo do Tarmy, nebyť toho, že som mal veľké šťastie. Tentoraz nič iné, len šťastie. Náhoda. Zhoda okolností. Ako len chcete.

Photo-0019_res_res.jpg

Túžba každého stopára...

Pokračovanie nabudúce ...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami strany sa stali Juraj Blanár a Peter Žiga.

DOMOV

Fraška a boj s SNS či Kotlebom, analytici hodnotia snem Smeru

Snem veľa prekvapení podľa analytikov nepriniesol.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?