... tak cestovať poriadne... (Prechod Andami - časť druhá)

Autor: Matúš Záhradník | 23.4.2014 o 0:49 | (upravené 16.7.2014 o 21:12) Karma článku: 7,65 | Prečítané:  264x

Noc prvá, noc najťažšia. Včerajšia noc ma pristihla nepripraveného, hoci nie úplne. Dážď som naozaj na svojej ceste nečakal, čiže nič ako stan som poruke nemal. Jedna z mnohých lekcií, ktorým som sa počas výletu poučil bola práve o počasí. Tak či tak, bolo treba sa rozhodnúť rýchlo, či riskovať nejaký ten blesk od chrbta na ceste späť, alebo ... nakoniec som skončil v blízkej jaskyni v „spacáku", kde alespoň bolo sucho a nefúkalo. Po západe slnka cca o 18:00 nebolo ani svetla ani nič lepšie na práci, pokúsil som sa teda spať. Márne. Okolo polnoci sa po búrke prehnala údolím neskutočne hustá hmla, že človek nevidel ani na meter pred sebou, hoci iba pár minút pred tým mohol sledovať hviezdne nebo a spln nad hlavou. O nebezpečenstvách vo voľnej prírode je vždy lepšie nevedieť, ak sa nechcete celé noci budiť zo sna s hrôzou v očiach. Všetky prírodopisné programy pred výletom som teda odignoroval. Ráno po prebudení som sa teda zbalil, posledný krát vrhol pohľad smerom na žiarivý vodopád za svitaniam, a vydal sa na pochod...k vodopádu druhému, a do daľších miest v Andách. Všetko vyzeralo tak jednoducho za rána.

Photo-0021_res_res_res.jpgCestou som stretal lokálnych na svojej ceste za živobytím. Na svojich pleciach, tí bohatších na somároch alebo menších koňoch, chodníkmi po úpätí niesli základné drobné domácke občerstvenie pre kempujúcich turistov pri vodopáde. Je to ťažký život, keď to človek takto vidí. Malé deti od mala cupitajú s bratmi, sestrami a matkami a predávajú, hádam najviac, svojimi veľkými smutnými očami a nastavenou dlaňou.

Písal sa 18. apríl a musím uprímne skonštatovať, že dnešné stopovanie stálo zatiaľ za veľké nič. Hlavnú vlnu množstva aút smerujúcich na druhú stranu Ánd som premeškal. Cesty sú čisté rovnako ako sneh na vrcholkoch hôr smerom na východ, kde mierim. Ani na toto počasie som nebol moc pripravený, preto som dúfal, že sa mi podarí prejsť tú časť cesty rýchlo a pohodlne niekde v teple nákladného auta. Ráno teda opúšťam Matucanu, spotený ako také p****, s prepáčením, pretože slnko ma za tú hodinu a niečo státia na kraji cesty ( akože stopovania), spieklo na papriku. Vzdávajúc cestu grátis, naskočil som na malé všadeprítomné kombi a čuduj sa svete, ani v tomto nebolo žiadnej bielej tváre. Podľa mňa tu žiadna nebola od čias, keď nejaký dobrák od LonelyPlanet napísal príručku cestovateľa po Peru. Chudák spisovateľ/ cestovateľ, musím skonštatovať; jeho kroky očividne priveľa nasledovateľov nemajú.

Skončil som o pár stoviek metrov vyššie vzhľadom k moru, nie však príliš blízko od mojej pôvodnej destinácie. Skúsil som nájsť nejaké príjemné miesto na rozjímanie, čítanie, čí aspoň trochu kľudu na zapísanie doterajších zážitkov, atď... proste niečo čo by sa dalo námestím nazvať - ale to bolo akurát v rekonštrukcií. Zvolil som možnosť pokračovať v ceste, kým bola chuť poblíž. Chcel by som podotknúť, že stúpanie od mesta Matucana do San Matea patrí k najkrajším častiam prechodu skrz Andy, a len na moju škodu som ho absolvoval dopravným prostriedkom, ktorý mi neumožňoval urobiť si ani len zopár záberov ubiehajúceho okolia. Kedže som sa mierne poučil o spôsoboch ako stopovať v Peru, zamieril som aj ja ako všetci obchodníci popri ceste k retardéru pri škole, a pokúšal sa prehovoriť vodičov aút v momentoch, keď sa snažili ho prekonať. Prehovoril som do duše jednému, a ten ma vzal do už bez tak plného auta k svojej rodine. Namýšlať si, že za to vdačím viac mojej španielčine či modrým očiam viac než dobrému srdcu tohto pána nie je namieste. Ďaľšia zastávka je dedinka Chicla [čikla] v nadmorskej výške 3750 m.n.m. Idem konečne na obed.

Taký bol teda pôvodný zámer, spred približne troch hodín. Z obeda vzišlo. Malá dedinka po oboch stranách diaľnice obkolesená vrcholkami hôr využíva svoju polohu poslednej/ prvej osadlosti pred/ za priesmykom v okolí Ticlia úplne dokonale. V preklade to znamená asi toľko, že cez deň tu nie je otvorená jediná reštaurácia či miesto, kde by sa dalo najesť. Všetci čakajú na večer, kedy kamionisti z oboch smerov urobia zastávku a tržby dedinky sa môžu roztočiť. Daľšie sklamanie, ale nakoľko si myslím, že som pomíňal dosť, autobus z tohto mesta ketegoricky odmietam. Po polhodine sa mi podarí stopnúť ďalšieho dobrodinca-kamionistu, tentoraz bez mena. Chlapík mlčky pretrpí moje pokusy nadviazať rozhovor a len kývne na moju prosbu vysadiť ma v La Oroyi. Prechod priesmykom a cestami stúpajúce k monumentu Ticlio ma vyniesli do nadmorských výšok, v ktorých som ešte nikdy nebol. Kaskádovité stúpanie pomaly odhaľuje mnohé jazerá, všetky využívané na výrobu elektrickej energie, a nad nimi sú stále vidideľné pastviny a polička v neuveriteľnej nadmorskej výške. Neprestáva ma udivovať však v akých všemožných podmienkach tu ľudia dokážu žiť. A áno, naživo vidím pásť sa lamy, strašne vtipné to stvorenia, ktorých meno sa pre mladšie generácie spája len s amatérizmom. O hodný kus vyššie sa podmienky menia a my prechádzame zdanlivo červenou púšťou s malými zelenými fliačikmi vegetácie. Doliny a nižšie končiare sa stratili v inverzii, končiare vrchov sú teraz na dosah ruky a pokryté snehovoými čiapkami. Dostávame sa k najvyšším bodov cesty, a vo výške 4800 m.n.m. je práve 2°C.

Kedže očakávania zabíjajú všetky zážitky, vopred som si žiadne o svojej ceste nevytvoril. Zakázal som si to. Najmä o noci, ktorú som mal stráviť v La Oroyi, meste na druhej strane vrchov. Mesto ako také samo seba nazýva „metalurgické centrum Južnej Ameriky" , čo môže u niekoho vyvolať dojem veľkoleposti. V preklade to však znamená, že celé mesto je orientované na jeden sektor, a tým je baníctvo. V okolitých horiach v ťažkých podmienkach tu baníci dlhé roky v tme ťažia striebro, v ktorom je Peru hlavný exportér na svete. Ťažké a namáhavé životné podmienky sa odrážajú na tvárach baníkov viac ako na ľuďoch z pastvín v Andách. Noc plánujem v super lacnej izbe v super lacnej štvrti, kde mi dokonca aj pani z marketu odporučí nevýchádzať po zotmení. S úsmevom odpovedám sám sebe, že v meste, kde viac-menej aj na najväčšie sviatky v krajine, doslova niet ani nohy? A čo by som tu asi tak robil? Nikdy som to ani neplánoval. Celodenné stúpanie hore dole o celých 2500 m sa aj tak na mne odrazilo vo forme únavy už skoro podvečer. Večer zabijem sledovaním Indianu Jonesa v španielčine. Výhovorka znie, že škola hrou, keď nič iné.

Na prvej fotografii: (hore) výhľad z dedinky Chicla smerom na východ. 

Photo-0037_res_res.jpg

Prechod priesmykom a sneh na dosah. Hornaté vrchy mi pripomenuli rodnú hrudu. Pre omnoho viac očarujúcejšie zábery priesmyku, než aké sa podarilo zachytiť mne, odporúčam googliť názov "Ticlio".

 

Pokračovanie .... už čoskoro.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami strany sa stali Juraj Blanár a Peter Žiga.

DOMOV

Fraška a boj s SNS či Kotlebom, analytici hodnotia snem Smeru

Snem veľa prekvapení podľa analytikov nepriniesol.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?