Keď cestovať ... (Prechod Andami - časť prvá)

Autor: Matúš Záhradník | 21.4.2014 o 1:32 | (upravené 16.7.2014 o 21:12) Karma článku: 6,29 | Prečítané:  574x

Pred tým, než niečo urobíš, bojíš sa? Áno ? To je dobre, aspoň nikdy nevykonáš nejakú zbrklú hlúposť. Strach vie byť aj užitočný teda, ale v prvom rade ho treba prekonávať. Strach číslo jedna, úloha, ktorú treba zdolať? Strach z neznáma. Veľkonočné sviatky som doteraz trávil počas mnohých rokov rôzne. Ako dieťa samozrejme v rodinnom kruhu, a samozrejme tradične na dedine pobehujúc od domu k domu s vodou naháňajúc pálenku a dievčatá vo Veľkonočný pondelok. Ako vysokoškolák pár krát nad knihami ako pustovník na samotke na internátoch, raz dokonca po takomto jednom víkende aj v nemocnici vďaka nízke kvalite potravín nakúpených na prežitie tých dní osamote. A potom v tie pondelky... no, samozrejme v kruhu priateľov opäť len s pálenkou. Tento rok som sa však rozhodol pre niečo netradičné. Dosť netradičné.

V snahe zredukovať výdavky skromného rozpočtu, odmietol som nákladnú, ale i lákavú ponuku cestovať s mojimi spolubývajúcimi do Ayacucha na Veľkonočné slávnosti. Kto má peniaze a „chce" niekam ísť, vždy si nájde spoločnosť. Kto peniaze nemá, ale „chce" cestovať tiež, má vyhraté tak či tak... odmenou mu budú nezabudnuteľné skúsenosti. A tak namiesto výhovoriek, ako napríklad: „nič sa nedá robiť, nemám na to" alebo „musím sa zmieriť, že 5 dní strávim vyvalovaním sa na gauči", vybral som sa na stopársky výlet do Ánd. Upresnenie pre čitateľov, nešiel som stopovať lamy v divočine. Cieľom mal byť pokus stopom precestovať do 240km vzdialeného mesta na druhej strane pohoria smerom na východ od Limy.

P.S. Ak toto čítate, znamená to len toľko, že som prežil... ale všetko poporiadku, tu Vám prinášam svoje zápisky z nasledujúcich dní.

Písal sa 17. Apríl 2014 a povedzme si pravdu, plánovanie nikdy nebola moja silná stránka. Po výprazdnení bytu od spolubývajúcich som si v pokoji pri raňajkách prešiel prvý úsek trasy a spoliehal sa na improvizáciu v úsekoch ďalších. Prvý úsek cesty viedol vyľudnenou Limou na autobusovú zastávku niekde v centre. V meste na cestách nebolo ani nohy... na Limu, ani nohy..., čiže bol badateľný rozdiel v čase dopravy do inak prepchatého centra. O ošemetnej ulici už na mňa čakalo množstvo hromadných autobusov, alebo skôr taxi colectivos do Chosicy [ čosiky]. (Nie, Lima nemá centrálnu autobusovú stanicu. Načo však, že? Nebodaj by aspoň raz bol v niečom poriadok, čo by sme tu v Peru robili potom s takým precedensom.) Chosika je okrajová, ale za to vraj malebná časť Limy, podotýkam, že 2,5 hodiny jazdy od centra, a práve ona sa mala stať štartom môjho dobrodružstva. Prevoz na miesto prebehol bez problémov a tak som už o 11:00 mohol stáť na námestí plnom fontán a zelene uprostred mestskej časti púštneho veľkomesta. Paradoxy všade okolo.

Kedže ma čakal prechod vysokými priesmykmi a cestami, strava šla bokom. Nič typicky peruánske a najľahšie dostupné sa neodporúča pchať do žalúdka pred podobnou cestou. Ak dostanete vysokohorskú nemoc (z nadmerného prekonávania nadmorských výšok naraz), môže sa Vám okrem iného stať, že všetko čo ste zjedli vyvrátite. Proste estetická aj ekonomická škoda, kedže ste raz už za to, väčšinou vždy chutné jedlo, zaplatili. Nehovoriac o škode na Vašej nálade.

Po asi hodinovej obhliadky okolia, ktorá sa natiahla orientovaním sa na mape a vychutnávaním si pokoja v parku, bol čas pokračovať. To, že stopovanie nie je peruáncom moc blízke, to som pred cestou počul snaď 100 krát. Na druhej strane, keď na všetky Vaše gestá a pokusy už vyše dve hodiny vedľa prašnej cesty odpovedajú vodiči len posmešným napodobňovaním hocičoho, čím sa ich snažéte prinútiť aby na chvíľu zastali, vtedy viete, že je asi niečo zle. Vedel som to aj ja a dal som sa do reči s prvým obyvateľom okrajovej štvrti tejto okrajovej štvrte. Starý pán mi milo povedal, že som cvok a nikto mi z nich nikdy nezastane. Povedal mi tiež, čo som si ja všimol, ale neuvedomil, že väčšina prechádzajúcich aút momentálne sú ľudia z centra smerujúcimi na svoje dovolenky do iných miest v Peru, a že od ľudí v Mercedesoch priveľa zľutovania očakávať nemám.

Prišiel už druhý zlomový okamih, kedy som rozmýšlal celú cestu zabaliť a pobrať sa domov. (Prvý bol, keď som si uvedomil, že som si v dome zabudol cestovnú mapu. ) Investoval som však pár centov do mototaxi ( ľudovo: motorka ) a nechal sa odviesť do centra, kde som vedel, že sa na semafóre tvoria kolóny. Tam som sa chcel pokúsiť privtrieť do prvého kamiónu prechádzajúceho tým miestom. Nápad za sto bodov fungoval perfektne na prvý krát, a vodič sa volal Miguel. Strach, ktorý ma donútil zaplatiť si taxík do centra, že by kolóny mohli skončiť, bol neopodstatnený. V ten deň boli kolóny na dvojprúdovej „diaľnici" od Limy až po La Oroyu, 180 km vzdialené mesto v Andách. Cesta 36 km mi trvala 4,5 hodiny.

Miguel cestoval do Matucany a ja som si toto mestečko na mape prv ani nevšimol. V sprievodcovi však vychvalovali lokálne atrakcie a prírodu, tak si reku urobím zastávku na svojej slimačej ceste pohorím Ánd. Sú predsa miesta, na ktoré sa len ťažko vrátite a jedna šanca je jedna šanca. V mestečku Matucana som do seba teda kopol lacné menu v reštaurácii, vypýtal si mapu okolia a so zástupmi mladých, starých, detí a rodičov, všetkých vyzbrojenými stanmi, vykročil som na púť. Aký bol môj cieľ?

Mestečko Matucana leží na polceste medzi Limou a mestom na druhej strane Andského pohoria, La Oroyou. Nadmorská výška môže byť cca 2300 m.n.m. Žiadne príznaky nevoľnosti z náhleho stúpania sa u mňa neprejavili doteraz, za čo môžem zrejme vďačiť asi všetkým školským výletom do Tatier a každoročných výstupov na Salatín, z ktorých mám vždy kvalitné zážitky. Výstupy ma teda bavili. Lokálnou atrakciou sú tri približne 20 metrov vysoké vodopády v okolitých horách. Riečky, formujúce prekrásne kaskády na svojom toku, stekajú z ohromných výšok možno 4000 m.n.m. takmer priamo z končiarov týchto vrchov. Hoci na vrcholkoch môže padať sneh, teploty cez deň všetko vždy roztopia a vegetácia nie je dostatočná na udržanie vody v takých nadmorských výškach. Samotný vodopád Antakallo [antakajo] leží vo výške 2750 m.n.m. a dostať sa k nemu neustále stúpajúcimi vestičkami po úbočiach vrchov zaberie cca 1,5 až 2 hodiny. Výstup je dychberúci, nakoľko vás obkolesujú vysočizné hory, všetko je krásne zelené, v diaľke vidíte vodopád... Všetko krásne zelené...presne tak. Ako človeku už dva mesiace žijúcemu v púšti, kde neprší kľudne aj 10 rokov vkuse, mi neskoro doplo, že tu v pohorí to asi bude mierne iné. K jednému veľkému lejaku, na moje nešťastie, sa akurát schylovalo presne, keď som bol na dohľad od cieľa svojej cesty. Paráda.

 

Photo-0002_res_res_res.jpg

 

Výhľad na tok riečky od vodopádu Antakallo.

 

Photo-0010_res_res_res.jpg

 

Samotný vodopád po búrke.

 

Photo-0014_res_res_res.jpg

 

Výhľad na prvé ranné lúče dotýkajúce sa hôr v Andách.



Pokračovanie nabudúce ...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami strany sa stali Juraj Blanár a Peter Žiga.

DOMOV

Fraška a boj s SNS či Kotlebom, analytici hodnotia snem Smeru

Snem veľa prekvapení podľa analytikov nepriniesol.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?