Niekedy treba zastaviť čas II.

Autor: Matúš Záhradník | 12.4.2014 o 0:20 | (upravené 7.6.2016 o 10:15) Karma článku: 6,55 | Prečítané:  412x

Pre jasný popis podmienok, v akých sme vlastne cestovali pripájam ani náhodou nie objektívy komentár zážitkov ...

Dva svety ...

V sobotné popoludnie cestujeme do dedinky v blízkosti mesta Zaňa. Náš neskorý príchod, cestami, ktoré nikdy nevideli dvojposchodový autobus s klimatizáciou, vďaka nemožnosti organizovať hladné detské krky v reštaurácii, bol na moje prekvapenie sprevádzaný veľkým davom lokálnych ľudí. Väčšinou sa jednalo o matky s malými deťmi stojacich pred školou. Jedným z bodov programu výletu bolo pôvodne o 14:00 navštíviť miestnu školu a cieľom našich žiakov mali byť predstavenia pre mladšie deti, či vzdelávanie detí starších, ktoré niekedy ani vo veku 10 rokov ešte nie sú základne gramotné. Projekt mal potenciál ako pyramídy v Egypte. Monumentálne predstavy, charitatívna práca na celé popoludnie či deň, osveta...

Mne ako človeku s vždy postačujúcich pomerov nikdy neprišlo to čo mám, ani príliš veľa, ani príliš málo. Život nie je jednoduchá prechádzka ružovou záhradou, ako každý z nás zistí, ale ak sa dobre pamätám, už dlhé roky som nemusel kvôli podmienkam či emóciám, ktoré som zažil či prežil vyroniť jedinú slzu.

Na začiatku tohto môjho dobrodružstva mal byť jednoduchý únik, od každodenného pocitu nevyužitia môjho potenciálu, možno s malou nádejou nájsť niečo vo svete, čo sa doma na Slovensku nájsť nedá, s trochou zvedavosti, kam sa až dá ísť. Poviete si "kecy". Príliš vágne. Sny také sú často, kým ich nevyplníte realitou a detailami. Hoci som vedel, že pôjdem do nie príliš bohatej krajiny, vravel som si, že to je okej. Však som zažil na svojich potulkách po Slovensku realitu cigánskych osád, či biedu predmestí L.A., či New Yorského Bronxu, alebo Harlemu.

Mal som jasný cieľ, že nič ako africké misie niekde v pralese okolo rovníka alebo južne v buši na mňa vo svete nečaká, pretože si neviem predstaviť svoju reakciu. Ako by ste reagovali a robili pri pohľade na to vy? Niekde na začiatku stále bola idea, že keď niekam pôjdem, budem cestovať, objavovať, zapisovať čo som videl, a v tejto rovnici proste ľudia a ich podmienky neboli. Preto hoci som si dal záväzok prejsť púšťou i pralesom v Južnej Amerike, neuvedomoval som si, čo tam možno uvidím a zažijem.

Stret s realitou ...

V ten moment po príchode do školy som stál, po boku svojich dvoch „bielych" kolegýň z USA a Čiech, pred davom vysmiatych a vychichotaný detí, ktoré čakali na svoju návštevu o celé 4 hodiny dlhšie ako predpokladali. Niektoré deti boli odeté do školských uniforiem, hoci ich čistota bola nie práve ukážková. Niektoré mali netypické žiarivé tepláky a tričká svetových značiek.. znak, ktorý znamená, že sa jedná o najlacnejší falošný tovar alebo oblečenie z charity. Ich odev, špina na rukách, blato za nechtami a krkom, špinavé nohy, v topánkach niekedy zodraté do krvi, čo znamenalo, že obuv nosia jedine do školy. Ich šťastné tváre a pocit, ktorí sme všetci stážisti zdieľali, tú hlbokú hanbu, že oni čo nemajú takmer nič v porovnaní s deťmi, ktoré za nimi prišli tu čakajú celé hodiny a stále odmenia svojich návštevníkov neopísateľnou radosťou... tieto dve veci mi na najbližšiu polhodinu znemožnili hocikoho organizovať, lebo sa mi do očí netypicky tlačili slzy.

A potom prišlo vytriezvenie a záchvat pocitov hnevu, keď som videl úplne ale úplne všetkých tých žiakov môjho kolégia v rukách so smartphonami a tabletami robiacich videá a fotografie týchto detí. Hlboký pocit zhnusenia a chuť otrieskať im tie hračky niekam... Hoci zbytočne. Deti totiž po chvíli vytiahli materiály pre deti, knižky, hračky. Niektoré deti odviedli na ihrisko, iné do tried, kde sa snažili ich naučiť nejaké základné veci hravým spôsobom, a počas toho všetkého sa smiali a bavili. Unáhlil som sa vo svojom súde. Žiaci kolégia nemali predsudky pre hru so svojimi rovesníkmi či mladšími deťmi s omnoho nižšej sociálnej vrstvy, s omnoho menšími vedomosťami. Ja som mal.

Medzi najšokujúcejšie fakty totiž patrí, že na rozdiel od možno úplnej identickej situácie doma na Slovensku v akejkoľvek rómskej osade, tu nebol absolútne žiadny rozdiel v etnicite detí. Oblečte ich, umyte ich, a nespoznáte rozdiel. Robí to problém rómskych osád o niečo menší či menej šokujúci? Nie, je to otrasné tak či tak. A tiež, že vzdialenosť do centra k hotelu sa dá prejsť za menej než dve hodiny, čo je vlastne nič, pričom za ten čas človek prejde všetky sociálne vrstvy krajiny. A v ten najbohatšej sa o tú najchudobnejšiu nik nestará. Uvedomil som si vtedy so smútkom tiež, že tak ako ja, rovnako aj vy, nech by sa už stalo čokoľvek, nikdy tie vysmiate, šťastné, chudobné a špinavé deti a ľudí, ktorí z nich vyrastú, nestretnete pokiaľ neprídete sem.

...za dve hodiny človek prejde všetky sociálne vrstvy krajiny ...

Akýkoľvek výsledok v škole s nimi dosiahnu, v najlepšom prípade skončia v nejakom väčšom meste v obsluhe namiesto toho aby pokračovali ako farmári po stopách ich rodičov v hornatých oblastiach okolo. Nie je to nevyhnutne zlé, možno že ich jednoduchší život bude šťastnejší ako život kohokoľvek koho poznám, ale chudoba vo mne vždy bude vyvolávať zákonite smútok.
Po rozhovore s riaditeľom v španielčine, ktorej rozumiem čoraz lepšie a formovanie základných otázok mi nerobí až taký problém, som prišiel k iným myšlienkam.

Potenciál, ktorý tento výlet mal podľa mňa vyfučal do vzduchu, a to všetko vďaka faktom, o ktorých mi veľmi zhovorčivý riaditeľ školy porozprával viac menej sám od seba. Škola podľa všetkého vznikla pred pár rokmi, je dobrovoľne organizovaná dokopy 15 učiteľmi, väčšina viac menej na dôchodku, všetci z ďalekého Chiclaya, a všetci dochádzajú dlhé hodiny každé ráno. Deti rovnako dochádzajú z veľkých diaľok dediny i okolia.

A napokon, učitelia od pomoci od prestížnej školy, akou sme, očakávali niečo iné ako pár minút radosti a farbičky, či maľovanky s rozprávkovými knižkami. Očakávali pomoc so zariaďovaní tried, kedže deti sa občas učia sediac na holej zemi. Očakávali pomoc s opravou elektrických zariadení, kedže svetlo dosť často nefunguje. Očakávali pomoc s opravou septických zariadení, možno finančnú podporu pri oprave vodnej nádrže v dedine pri škole, vďaka ktorej obec musí dovážať pitnú vodu každý deň v cisternách. Očakávali pomoc vo forme kuchynského zariadenia pre deti.

Prečo očakávali práve takúto pomoc? Bola im sľúbená pri rozhovoroch riaditeľa s riaditeľom? Ktovie, sklamanie na tvárach učiteľov a radosť na tvárach detí.

Chcelo to vyžmýkať pomoc do poslednej kvapky? 

Doteraz sa vo mne bijú dva úplne rozdielne pohľady na celú túto sociálnu prácu. Jeden predstavuje pohľad človeka, ktorí vidí ako základ pomoci z chudoby majetok a majetkové zabezpečenie. Poskytnutie dostatočného prostriedku mohlo týmto deťom pomôcť z ich situácie. Neviem si predstaviť či ich návšteva detí v budúcnosti vôbec nejak motivuje pokračovať v štúdiu a vzdelávať sa, pretože to je jediná cesta z chudoby a oblastí, kde chudoba vytvára bludný kruh pre mnoho pokračujúcich generácii.

Opakom je, že ked bohatšie a dobre zabezpečené deti prišli už v mladom veku do kontaktu s úplne opačným prostredím na aké sú celý svoj život zvyknutí, miesta, kde majú vždy všetkého dostatok a zrazu vidia, že to nie je vec samozrejmá....možno ich to motivuje viac sa v budúcnosti starať o druhých, a ich pomoc komunite bude možno zameraná na riešenie týchto problémov aj vďaka tomu, že kedysi za mlada prišli do kontaktu s niečím takýmto. Kto vie.

Stále však necítim žiadnu satisfakciu z danej práce ... možno raz.


DSCN0998_tab.JPG

Viem, že chudoba vie vyzerať aj horšie, to však neznamená, že by sme voči nej slepí a ignorovať ju.

 

DSCN1032_tab.JPG

Niektorí žiaci sa zúčastnili estetickej úpravy okolia školy...

DSCN1043_tab.JPG

Pre najmenších bolo pripravené divadlo ...

DSCN1049_tab.JPG

Výhľad na areál školy ...

DSCN1073_tab.JPG

V jednej z mála tried s lavicami pre žiakov ...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami strany sa stali Juraj Blanár a Peter Žiga.

DOMOV

Fraška a boj s SNS či Kotlebom, analytici hodnotia snem Smeru

Snem veľa prekvapení podľa analytikov nepriniesol.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?