Šok

Autor: Matúš Záhradník | 8.3.2014 o 23:47 | (upravené 7.6.2016 o 10:24) Karma článku: 6,14 | Prečítané:  1061x

Písal sa pondelok nejakého marca. Chystala sa na mňa nepredpokladaná zmena udalostí. Po mesiaci príprav lekcií a poslušného sledovania mierne odfláknutého plánovania vyučovacích hodín Kolégia na ktorom v Lime posobím.

Oblial ma studený pot...

Hi, my name is Matt..." - úplne zbytočná informácia.

V tak krátkom čase aký som v Lime, som opäť a znova stál pred situáciou a okolnosťami, ktoré som nikdy v živote nepredpokladal a neočakával. Nevedel som ako na ne reagovať.

Hlavou mi prebehla spomienka na všetkých mojich učiteľov, ktorých som kedy zažil pri ich výklade.
Spomenul som si na strednú školu v Ružomberku, a hlavou mi prebehol obraz menšieho obra s vyholenou hlavou. Učiteľ geografie s pôsobivou výškou pre 16 ročných spratkov s jeho detailnými a aktuálnymi informáciami k výkladu, ktorý prednášal.

Ohromujúca precíznosť a profesionalita jeho lekcii bola možno presne to čo som v tom momente potreboval na motiváciu. Informácie niekde v mozgu by sa k danej látke hádam aj našli, ale chýbal mi nadhľad. Čo mi hádam asi najviac chýbalo celé tie roky, bola vlastná cesta, pohľad na veci bez predsudkov.

A tak ako druhá spomienka mi hlavou prebehla hodina anglických konverzácii z maturitného ročníka. Ležernosť k okolnostiam a oceľové nervy našej učiteľky na rovnakom gymnáziu boli hádam atribúty nezmerateľné. Bol to však ľahký sarkazmus, ktorým ma napriek všetkým výsledkom naučila prenášať sa cez zlyhania, ktoré mi život z času na čas prináša.

Na druhom konci sveta ...

Ale teraz som bol tu, na druhom konci sveta, a mal som ponúknuť na úvod školského roku deckám, ktoré čítanie kníh absolutne neohromuje a nezaujíma iný pohľad na literatúru či svet. Mal som teda zaloviť v pamäti na moje vlastne inšpiratívne momenty hodín literatúry ? Tie začali tiež už na strednej škole. A fascinácia z nich nikdy neskončila.


Možno by to stačilo, hlodali však vo mne pochybnosti. Budú môj názor rešpektovať, ako na nich zapôsobiť ? Ako sa vyhnúť tomu aby znudene hľadeli na stenu za mnou? Mal som nasledovať cestu gramatika z vysokej, ktorého prednášky boli samotné liekom na akúkoľvek únavu a znudenosť? To bola však cesta perfektnej oddanosti predmetu, a zanietenosti, príprave... a ja tu stojím, teraz, bez ničoho. Vždy pôsobil tak uvoľnene na prednáškach, ako to docieliť? Ako im niečo odovzdať?

Nezmerateľná zodpovednosť ...

A tu som si uvedomil tú najstrašnejšiu vec tohto povolania...všetky otázky zrazu pomaly smerovali k tomu. Tie deti, sediace na svojim miestach predo mnou boli stredom mojich myšlienok. Zrazu sa svet otočil a nezáležalo na tom, že ich poznám sotva pár minút.

Zrazu tu bol pocit neuveriteľnej zodpovednosti za ich životy. Všetko čo im odovzdám či neodovzdám, všetko čo im poradím či nevypoviem, môže zmeniť ich život. Rekapitulujúc vplyvy všetkých mojich výnimočných profesorov a učiteľov na to, kto ja som, som pocítil paniku.


Predo mnou 45 minut času a 30 detí.


Ich výsledky a životy v mojich rukách. Viac ako pocit moci tu prevažoval pocit zodpovednosti. Každá rada či posunutie v akomkoľvek smere môžu predsa zmeniť svet! Každé demotivovanie či motivanie zaváži! Bolo to ako dívať sa na seba, o 10 rokov mladšie ja v každom jednom z nich.

Pokušenie ...

Chuť premietnuť na nich všetky skúsenosti, túžby a sny bol proste neodolateľný.  Obrovské nutkanie varovať ich, riadiť ich životy, za všetky sklamania v živote, všetky dezinformácie, ktoré sme všetci neskoro objavili... 

V každom jednom z nich mohol sedieť na tomto mieste budúci prezident, prvá prezidentka krajiny, veľký vodca, výnalezkyňa, objaviteľ prelomových liekov, nový Steve Jobs či Bill Gates. Nový Gandhí. Nový Nelson Mandela či Einstein.

Čo je vlastne dôležité ...

Neuveriteľne lákavé... a vtedy som si uvedomil váhu tohto povolania. Všetok strach a neistota boli preč. Bolo to o nich. Ich životy musia byť modelované sochárom s menom  „Život", a mojou úlohou je maximalne vystavať pevný podstavec na ktorom môže ich socha stáť. Zbúrať predsudky, motivovať, vytvoriť hlad po vedomostiach aby si všetko odkráčali sami.

Pripraviť všetko pre nich tak, aby keď príde veľká facka ich existencii, aby boli schopný sa opäť postaviť a ísť ďalej. Pretože facky prídu - a prídu aj také, ktoré nikto neustojí.  Je lepšie preto naučiť sa vstávať ako sa držať na nohách.


... I am going to be your teacher. So, who are you? What would YOU like to talk about? "  Toto bolo podstatné.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami strany sa stali Juraj Blanár a Peter Žiga.

DOMOV

Fraška a boj s SNS či Kotlebom, analytici hodnotia snem Smeru

Snem veľa prekvapení podľa analytikov nepriniesol.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?