Pretože fotografia niekedy nestačí

Autor: Matúš Záhradník | 22.2.2014 o 21:02 | (upravené 14.7.2014 o 14:57) Karma článku: 5,01 | Prečítané:  501x

Ubehli hodiny, dni či týždne. Hovoriť, že aklimatizácia prebehla bezbolestne a nové prostredie je konečne mojou súčasťou,  a môžem teda opäť spustiť vodopád slov... ehm. Nie. Sú veci na ktoré, je lepšie si nezvykať. Úvodom však musím uviesť, že som došiel k prvej definicií, vlastnou empirickou skúsenosťou, nie žiadnym filozofovaním vo vysoko astmatickom prostredí nejakej tej starej knižnice. Cudzincom, hovorovo „gringom" človek prestane v krajine byť, keď dokáže prinútiť ostatných domácich ľudí, aby prestali k cene základných veci priratávať 200 percentnú daň za bielu farbu pokožky v krajine tmavších. Nemusí ísť nevyhnutne o schopnosť jazykovú, paradoxne úplne najlepšia možná hádka prebieha keď si obe strany ani za mak nerozumejú. No ale majte ma radi, platiť za autobus trojnásobok každú cestu, len preto, že som sa narodil na opačnej strane rovníka?

Stáž, relax, dobrodružstvo.. zážitky na celý život. Na každom dni záleží. Lima 2014

Stáž, relax, dobrodružstvo.. zážitky na celý život. Na každom dni záleží. Lima 2014

 

Prišiel teda deň piaty. Pracovný týždeň skončil, v ľuďoch to vrelo, všade bolo so zapadajúcim slnkom citiť smäd. Niekedy na začiatku, a skutočne už neviem dopodrobna vymenovať všetky dôvody a inšpirácie, ktoré ma sem doviedli, bola idea, že by som chcel vidieť viac, než len pozlátko miest a turistické atrakcie pre tuctových turistov. Rovnako ako by ma teda nudila prehliadka Britského Parlamentu, Eiffelovej veže a Veľkého Čínskeho múru, ma asi po čase začne nudiť prechádzať sa v Lime po štvrtiach, kde hlavnou konverzačnou témou je „Superbowl". Všetko však a len závisí od toho, koho si vyberete ako spoločníkov. S niektorými ľudmi proste nikdy neviete čo sa stane, aj keby ste krištáľové gule nosili po vreckách.

Uprostred obrovského davu smädných tiav prahnúcich po alkohole a salse preto niet lepšieho rozhovoru ako s rodným krajanom na 5 minút, ktorý by sa možno za normálnych okolností možno ani ku krajanstvu nehlásil. Nehovorím teraz o našej milej Československej republike, ktorej rozpad si ani po 25 rokoch v niektorých krajinách nevšimli. Hovorím o parťákovi z Londýna, ktorý našiel svojho celý život nezvestného brata v pripitom Írovi uprostred Limy na základe hlasných pokrikov a nezameniteľného akcentu. Ak už sa niekam ide, občas je dobré sa nezastavovať, inak sa môže stať, že pouličný predavači „najlepších" diskoték si to vysvetlia ako zaváhanie, a skočia po skupine „gringov" ako na údené zadarmo. V momente ako si z nespočetného množstva barov vybereme práve ten najvzdialenejší, ale zato s grátis vstupom, a po príchode zistíme, že 100 percent osadenstva tvoria ženy ľahkých mravov na predaj, je jasné, že peňaženka dostane v takomto prostredí zabrať. Otočka na päte a ide sa do poctivého Peruánskeho Irish pubu.

Zvyknúť si na časový posun po prílete je len jeden z aspektov aklimatizácie. Ono si totiž treba ešte zvyknúť, že spoločnosť funguje na úplne iných rytmoch života. V krajine, kde slnko zapadá počas leta o siedmej hodine večer, je úplne normálne, že sa ľudia zbehnú zo všetkých kútov ako komáre po poslednom lúči svetla. Iným faktom ostáva, že piatok je piatok až dokým slnko nevýjde a teda... hm..spánok ide bokom. Počas sobotnajšieho dopoludnia teda pokračujem v štúdiu španielčiny v prostredí parku. Či hľadám kľud a relax? Možno trochu. Moja kalifornská spoločníčka s ešte aj na mňa neprirodzene bielou pokožkou však svojím lenošením púta pozornosť všelijakým typom. Spoločne sa bavíme na jej márnej snahe zbaviť sa okoloidúceho, ktorého životným heslom sa stalo: „Keď vidím nohu bez topánky, musím ju ovoňať". Žabky ležia opodiaľ, a napriek jej protestom v lámanej španielčine, chlapík sa približuje nebezpečne k momentu dostať od vystrašenej kolegyne kopanec do hlavy. Kalifornia versus Peru, stav 1:0, a chlapík šuchtavo odchádza za svojou dalšou voňavkou...prepáčte, obeťou.

Další do zástupu divných stvorení tohto sveta, nie nepodobný môjmu najpodivnejšiemu zážitku za celý život, ktorý sa však odohral vo verejnej doprave San Diega, pred nejakým časom. Chlapík, šaman dušou ale nie etnicitou, v zaprášenom tričku od piesku, vo veku okolo 50 rokov a šedinami, s pár drobnými tetovaniami na rukách. Na zápastiach rôzne drevené korálky a kožené náramky, a za nimi dlhánske orlie perá, na každej ruke aspoň 5. Skrčený na sedačke premeriava, s jedným okom prižmúreným všetkých cestujúcich, a tu zrazu začne svojimi rukami triasť a mávať akoby chcel vzlietnuť. Všetko trvá asi 2 sekundy a opäť tvári sa akoby nič. O krátky moment svoj pokus zopakuje. A v momente ked vystupujem, pomyslím si, že akákoľvek technologia bude vymyslená, nikdy žiadna fotografia a video nenahradí zážitok, ktorý aj po rokoch vyvoláva úžas a smiech ľudí okolo.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami strany sa stali Juraj Blanár a Peter Žiga.

DOMOV

Fraška a boj s SNS či Kotlebom, analytici hodnotia snem Smeru

Snem veľa prekvapení podľa analytikov nepriniesol.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?