Predohra skončila: Vitajte v Lime!

Autor: Matúš Záhradník | 5.2.2014 o 20:45 | (upravené 14.7.2014 o 14:56) Karma článku: 7,56 | Prečítané:  728x

1615 Zulu. Peru, Lima. Blonďavý chlapík v slnečných okuliaroch po prednese svojej objednávky pri pulte odkráčal do rohu miestnosti. Brániť sa pozornosti bolo úplne zbytočné. V krajine kde belšie veci, než jeho pokožka, vlasy, či poloryšavá brada sú bielidlo, múka alebo kokaín, bolo každému jasné, že sa jedná o cudzinca. Nad šálkou kávy, ktorú mu o minútu priniesli, sa tento chalan nemusel ako detektív zamyslieť, že tu niečo nesedí. Od príletu do krajiny, ktorú ani po dvoch dnoch nevie opísať jedným slovom, mu to bolo nad slnko jasné. Nesedí tu jeho prítomnosť!

Takto nejak literárne by sa dal otvoriť príbeh, ktorý som začal svojim príchodom do Limy písať. Prešli už dva dni, čo let z Madridu pristál na medzinárodnom letisku v Lime (a jednom z piatich medzinárodných letisku v Peru.) Let trval neskutočných šesťnásť a pol hodiny, a hoci som nerobil žiadny podrobný prieskum, verím, že patrí k jedným z najdlhších letov, aké sa na svete prevádzkujú. Skutočným utrpením na palube lietadla, okrem nemožnosti dostatočného pohybu, nájdenia správnej polohy na sedenie, či dostatku vody, či skutočne chutného jedla ... bol pohľad na rozsiahly oceán, ktorý aj po siedmich hodinách letu nemal konca. Ako mi povedal jeden milý Iránec, ktorého som s rodinou spoznal na potúlkách Hyde parkom, latinská amerika ma ako hlavnú črtu ľudí ústretovosť a zhovorčivosť. Mal pravdu, a tak som väčšinu cesty strávil zdolávaním jazykovej bariery, ktorá však očividne v komunikácii medzi ľudmi z odlišných kultúr nemusí vôbec brániť.

Medzi najmorbídnejšie myšlienky, aké mi kedy napadli, istotne odteraz patrí aj škaredá predstava ešte nemiestnejšieho vtipu, ktorý letecká spoločnosť počas vzlietania urobila. Pre upokojenie pasiažerov pri vzlietania sa rozhodli, asi už dávnejšie, zaviesť hudobný doprovod. A zatiaľ čo ten pri pristávaní mal nádych klasickej hudby akéhosi sláčikového kvarteta, doprovod vzlietania doprevádzala známa britská speváčka Ellie Goulding so svojím hitom „Burn". Predstava ako si piloti lietadla do mikrofónu spievajú chytľavý refrén mi navodila výbuch smiechu. Však posúďte sami.

Sedím teda v reštaurácii v štvrti San Isidro, jednom z dištriktov Limy. Pre každého, kto je zvyknutý na reštauračné služby, bude však slovo reštaurácia zavádzajúce. Jedna miestnosť s rozlohou tridsať štvorcových metrov, do ktorých rátam aj 5 stolíkov so stoličkami a obslužný pult za ktorým sa nachádza naskladaná kuchyňa; to je približne popis, ktorý sa hodí lepšie. Popri popíjaní kávy, počúvam namiesto španielskej hudby, ktorá hrá z každého rádia na rohu ulice, akúsi kompiláciu základných fráz španielčiny pre urýchlenie môjho zorientovávania sa v tejto zemi. Objednal som si „Chicharón". Typické peruánske jedlo, ktoré mi stihli odporučiť moji hostitelia z radov študentov univerizity v Lime. Jedná sa o skutočne skvelú delikatesu, tentokrát vo variante ryby namiesto typických bravčových plátkov mäsa, ktorú som ochutnal včera. Jedlo je v Peru skutočne chutné a lacné, a jediné obmedzenie, ktoré som dostal, či skôr varovanie, bolo vyhýbať sa nákupu šalátov z predajní na ulici. Hygiena potravím, kedže asi nie často kontrolovaná, nemusí byť ani poriadne dodržiavaná.

Moje prekvapenia ohľadom typickej domácej kuchyne nemajú zatiaľ konca-kraja. Okrem pár detailov som popravde nestačil všetko ešte poriadne zachytiť, spomeniem teda iba tie najhlavnešie fakty. Peruánci obľubujú konzumáciu kuraciny, a to vo veľkom. Majú špeciálne recepty, a podávané grilované kuratá s nespočetnými druhmi chili omáčok sú skutočné ľahodné a chutia inak v každej reštaurácii. Ako príloha najčastejšie slúžia šaláty, napríklad z kukurice, ktorú v Peru pestujú aspoň v 50 rôznych druhoch, a zemiaky, ktorých je v Peru cez 2000 druhov. Stereotypu sa tu teda človek vyhnúť dokáže.

Dopravou sa mesto nevyrovná ničomu, čo som doposiaľ stretol či videl. Slová opisujúce nazov dnes už slávnej seriu filmov s Vin Dieselom v hlavnej úlohe asi najlepšie vystihujú spôsob jazdy mestskej dopravy v Lime. Na trasách sever-juh a východ- západ, o ktorých podrobnejšej štruktúre zatiaľ nemám ani páru, premávajú microbusy Nissan Urvan, takzvané Kombi. Ako som spomenul, spôsob ich jazdy je nadivoko. Kľučkujúc dopravou s hlasným trúbením, nerešpetujúc prednosť jazdy, (Prednosť? Prosím Vás! V doprave má výhodu ten, kto si nájde miesto kadiaľ sa prešmyknúť skôr ako ten druhý!) zastavujú na rohoch ulíc namiesto na označených zastávkach úplne pravidelne. Zastavenie trvá maximálne dve-až tri sekundy, niekedy ľudia naskakujú za jazdy, za jazdy však úplne pravidelne vystupujú. Okrem vodiča tvorí personál takejto dopravy aj sprievodca. Ten má na starosti nie len vyberať cestovné od tých, ktorý naskočili, ale i za jazdy, vyklonený von oknom alebo vystrčený celý cez otvorené vysúvacie dvere, držiac sa len jednou rukou po strane vozidla, naháňať dalších a dalších pasažierov. Sprievodca oznamuje smer jazdy, či zastávky, a širokej verejnosti svojou neprekonateľne rýchlou artikuláciou na celú ulicu vykrikuje dalšie iné informácie. Keby som nevidel, neuverím, že sa niekde dá takto žiť. A tu to funguje. Dvadsaťštyri hodín, sedem dní v týždni.

Každým dňom som zvedavý, čo bude zajtra. Taký záujem o budúcnosť, len tak človek nedosiahne, pokiaľ nevkročí do krajiny, o ktorej zvykoch a jazyku nemá ani páru. Je to šialenosť alebo výzva?

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami strany sa stali Juraj Blanár a Peter Žiga.

DOMOV

Fraška a boj s SNS či Kotlebom, analytici hodnotia snem Smeru

Snem veľa prekvapení podľa analytikov nepriniesol.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?