Postrehy z potuliek - deň druhý

Autor: Matúš Záhradník | 2.2.2014 o 20:42 | (upravené 14.7.2014 o 14:54) Karma článku: 3,63 | Prečítané:  346x

Vedel som, že dnes je môj posledný deň v Londýne. Vedel som tiež, že dnes v noci ma už posteľ, akokoľvek poschodová či nie, už nečaká.  A tak som po prebudení v ranných hodinách vedel, že spánok si treba vychutnať. A to poriadne. Z hostela som mal v pláne odísť okolo obedu, po dôkladnej príprave a s vyhliadkou, že dnešné, tie také typické miesta, ktorými je Londýn známy, si pozriem ovešaný batožinou. Vyzbrojený trpezlivsťou navštívil som recepciu. Objavenie možnosti uloženia batožiny za nízky poplatok mi samozrejme otvorilo možnosti, ale môj odchod z hostela určite neurýchlilo. Raňajky som si vychutnával skutočne takmer do obeda, bolo to príjemné nikam sa neponáhľať. Atmosféra v bare, ktorý je súčasťou hostela v blízkosti zastávky metra Keninngton, bola od rána živá. Množstvo turistov, cestovateľov a všeličoho iného sa od rána bavilo, ako keby sa ráno vôbec nekonalo. Biliard búchal, rehot sa ozýval, pivo tieklo prúdom.

K tomu všetkému sa okrem večného prekvapenia z tej zmesky, ktorú na hosteloch stretnete, pridala aj myšlienka medzinárodných vzťahov. Konkrétne vzťahov Francúzska a Veľkej Británie. Ak ešte niekde začujem tvrdenie, že Francúzi angličtinu neznášajú, asi začnem byť agresívny. Platí to aj z opačnej strany, hostel bol natoľko pro-francúzsky orientovaný, že výber (až tri druhy!) piva okrem zastúpenia zo strany Nemecka a Španielska ponúkal práve mok z tejto krajiny. Ostal som však verný zelenej flaške z krajiny modrookých blonďákov a vybral sa do centra.

Prvou zastávkou bolo cyklistické koleso nazývané Londýnske oko. Príliš drahé, a príliš nepríťažlivé. Nechal som sa teda pred modernosťou inšpirovať historiou, mojou milovanou, a vydal sa prejsť sa okolo Britského parlamentu. Prechádzka trvala značnú chvíľu, nakoniec nabrala siluety okružnej vychádzky väzňa, keď som do bodov zabral aj hodiny Big Ben a priľahlé mosty. Toto bol Londýn, ako ho poznám z pohľadníc, obrázkov, internetu a televízie. Miesta plné ľudí z celého sveta, fotiacich sa pred známymi miestami. Ulice plné pouličných obchodníkov s karikatúrami, namaľovanými budovami či portrétmi.

A nakoniec chodníky preplnené nikam sa hýbajúcim davom, ktorý obkolesuje minikasína na ulici. Hádanie kariet či loptičky v pohárikoch si vždy nájdu svojich zákazníkov. Niet lepšieho miesta pre drobných vreckárov, hoci som bol svedkom ako mladý ryšavý škót takmer odovzdal všetky svoje peniaze do rúk takéhoto „krupiera“ celkom dobrovoľne. Postupným zdvojnásobovaním svojich stávok, keď sa mu nepodarilo vyhrať trikrát za sebou, sa dostal k hranici 200 libier. Zrejme asi nikdy nepočul  o základnom pravidle gamblingu: „Kasíno vždy vyhráva.“ Vo chvíli keď sa mu podarilo konečne niečo vyhrať na dalšom vklade, na ktorý hodil už však len 100 libier, prišiel signál od okoloidúceho pre krupiera. Jazyk som nezachytil, ale mohlo ísť o všeličo z krajín Východu. V tom momente bola ulica čistá, davy sa chýbali. Kým by ste luskli prstami nebolo ani chýru po nelegálnom predaji alebo hazarde.

Počas tejto náhlej zmeny som si uvedomil, že je úplne zbytočné sa v Londýne v okolí turistických aktrakcii adaptovať na zmenu režimu na cestách a chodníkoch. Ono sa totiž kľudne môže stať, že jediný, kto si uvedomí, že sa jazdí po ľavej strane a po tej istej strane aj chodí na chodníku, ste vy sami. A tak nepomôže nič, okrem držania si cenností pri sebe, kedže v oboch prípadoch proste bude človek len kľučkovať alebo vrážať do ľudí.

Niekde na začiatku výletu mal som šialenú myšlienku, ktorá ma napadla pri prezeraní starých fotografii mojich výletov do Florencie. Spočívala v ľahkej brigáde:  (nie ako mojich spoločníkov-cestovateľov z hostela z Rumunska hľadajúcich si seriozne/ serioznu prácu) v prezlečení sa a žobraní na náhodne vyhliadnutom mieste. Myšlienka bola taká, že možno to posilní rozpočet. Trvala si dve sekundy a zmizla ako nič. Po istej chvíli mi však bolo jasné, že ani zisky takýchto pouličných výmyslov v bohatšej krajine, a kolíske kapitalizmu pred 200 rokmi dokonca, nebudú len tak zadarmo. Tu sa nachádza silná konkurencia aj na rohoch ulíc. A tak teda na zastávke metra Westminster ma čakalo milé prekvapenie. V nedeľné poludnie vybral som si najlepšie miesto vypočuť si neopakovateľný koncert.

Isto ste už predtým túto takmer-povesť kolujúcu na internete čítali. Jedná sa o psychologický pokus vnímania počas všedného dňa. Ak nie, pripájam link na jednu verziou na konci príspevku. Tu som teda stál, pod eskalátorom a vedľa prichádzajúcich vlakov. Pozastavil sa v tom ruchu a započúval sa do bezmenných známych aj neznámych skladieb tohto sláčikového virtuóza. Hŕba ľudí sa prevalila nevnímajúc nič. Niektorí sa pozastavili krutením hlavou nad tými, čo tam postávali ako ja a viac než len pár ich hodilo drobné do obalu na majstrove husle. Šlo skutočne o majstra hudobníka, nie o bezdomovca-exilanta, a tento pán s husľami a vybavením v hodnote vyššej ako je cena bytu v centre Bratislavy, hral skutočne impozantne. Nepotreboval drobné, ak áno, maximálne na pivo večer po celom dni. Čo potešilo, bolo, že napriek tomu som si vypočul skvelú hudbu, takmer zadarmo a so mnou kopa ľudí rôzneho hudobného vyznania. Možnosť/ schopnosť sa zastaviť niekedy prináša aj takéto potešenia.

http://eprakone.wordpress.com/2012/01/28/huslista-v-metre/

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami strany sa stali Juraj Blanár a Peter Žiga.

DOMOV

Fraška a boj s SNS či Kotlebom, analytici hodnotia snem Smeru

Snem veľa prekvapení podľa analytikov nepriniesol.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?