Mesto na Temži

Autor: Matúš Záhradník | 1.2.2014 o 23:34 | (upravené 14.7.2014 o 14:53) Karma článku: 7,73 | Prečítané:  509x

Je ráno. Hostel nie práve v blízkosti hocičoho v Londýne známeho. Rozpočet zavelil. Dnes žiadny lístok na metro za strašné peniaze. Pobehám si veci podctivo peši. S neskorým vstávaním, vyzbrojený len flaškou vody vyrážam do ulíc. Ako ma mesto dnes opäť presvedčilo, kto sa nestane majster v plánovaní, musí sa potom bolestivejšie stať majstrom improvizície na poslednú chvíľu. Ale nie vždy je to zlé riešenie. Na prvej zástavke metra po ceste hodím očkom na mapu. Teraz alebo nikdy. V hlave mi výrilo množstvo miest, ktoré boli príliš ďaleko od seba aby sa dali navštíviť. Od rodného domu Williama Blaka, Brama Stokera, domu, v ktorom vyrastal Charles Dickens, až po vybájnené miesta ako dom Philleasa Fogga, či Sherlocka Holmesa na 221b Baker street. Dnes som si chcel dať takú literárnu prechádzku, a tak som skočil na metro: lístok-nelístok, cena-necena. To všetko preto, aby som z literatúrnych kruhov navštívil miesta dva či tri, a asi dvojnásobne viac sa nakráčal ako odviezol podzemnou dopravou. Ale postupne.

Rovnako ako moje cesty, ani moje myšlienky nemajú príliš veľa spoločného s organizáciou či poriadkom. Práve preto, keď som zbadal na mape svietacie miesto s názvom Londýnska Univerzita, vedel som, že tu ma zavedú kroky najskôr. Dostal som chuť obzrieť si bájny kempus, zamiešať sa medzi študentov, pozrieť ako to vyzerá v zahraničí, nie len znova sa citiť oblopený nejakou nezmerateľnou inteligenciou kaviarenskej smotánky. Na moju smolu bola akurát sobota, ale záver a výskumy mojej obhliadky môžem podať aj tak. Na sobotu bola totiž zašitá a architektonicky nevýrazná štvrť v okolí univerzity plná mladých ľudí. Kaviarne za oknami praskali vo švíkoch. Tie boli plné besedujúcih hlúčikov študentov, z ktorých pár pobehovalo do budov označených knižnice tam a späť. Čo ma prvé zarazilo bol veľký nepomer mužov a žien. Kaviarne posôbili ako gentlemanské kluby z Londýna z pred dvoch storočí. Čo ma druhé zarazilo, bola číra absencia európskych dievčat na kempuse. Omyl, ktorý by z toho mohol vyplynúť, hneď vyvrátim; Londýnske ulice, ktoré som dnes pobehal boli plné krásnych žien, a to rôznych národností. Od Japoniek, Čínaniek, Indiek, Rusiek, Poliek, Talianok, Nemiek, Španielok až po rodené britky s krásnym anglickým akcentom. (Jediné čo zamrzelo bola absencia reprezentácie z Walesu, ale človek nemôže mať všetko.) No nie na kempuse. Akoby štúdium v sobotu, nadpráca v knižniciach a sociálne vyžitie v sobotu na obed patrilo len Japonkám, Čínankám a Indkám.

Pri pohľade na kaviarenské typy mi bolo samozrejme jasné, že medzi Londýnskych študentov nezapadnem, ani keby som moc chcel. Sledujúc ich štýl oblečenia, tak výrazný od môjho čisto účelového, vzdal som to. Od tenisiek Converse, sák, kravát a viazaniek, či ultra-úzkych nohavíc až po kreatívne účesy na hlavách... všetko mi prišlo také vzdialené. Sem nepatrím, dovi-dopo.  Odchádzam, ale predsa cítim nezameniteľnú vôňu študentstva. Niektoré veci sa nemenia nikde. Niekto nosí po vreckách gombíky pre šťastie, niekto vrecká so St. Mary Huanov.

A tak kráčam smerom na juh popri výkladoch obchodov s nábytkom. A ľutujem, že neviem naozaj zapadnúť a vyzerať ako Brit. Nie len akcent je samozrejme prekážkou. Predstavujem si obrovské možnosti, ktoré by mi to otvorilo. Vidiac ľudí za výkladom „testovať“ sedacie súpravy rôznymi spôsobmi, od čítania si časopisu pri káve, ležania s vyloženými nohami na gauči a naťahovania sa na manželskej posteli. Všetko toto pod zámienkou, že naozaj si tento kus nábytku hodlajú kúpiť. Možno. U mňa by to neprešlo.  Niekde v hĺbke ľudí tu žijúcich je zakódované, že treba byť iný. A tak aj každý iný je.  Ich výchádzkové oblečenie musí odrážať to, čo sú vo vnútri. Tu majú punkeri vekový priemer 50 rokov oproti slovenským 16. Piercing v nose nie je rarita vidieť u dobre vyzerajúcej 40 ročnej ženy. Každý je iný, ale aj keby ste niekoho stretli znova, nezistíte to. Je toho príliš. A dotvára to svojskú atmosféru. V Londýne sa stretol svet.

Opis mojej vychádzky k Anglickej národnej banke vynechávam či skracujem. Cesta mala účel návštevy, pretože letáky lákajú na múzeum banky s voľným vstupom. To by som však musel čítať malé písmenká o otváracích hodinách skôr ako sa dostavím na miesto. A tak sa len kochám gigantickou stavbou. Ak podľa výšku múru meriate objem majetku za múrom, táto banka toho musí strážiť skutočne mnoho. Niet divu, že vydržala už vyše 400 rokov, veď komu by sa chcelo vykrádať banku a preliezať kvoli tomu najmenej 15 metrov vysoký kamenný múr.

Sadám na metro a vydávam sa na západ cez Piccadilly Circus. Vyhýbam sa nákupnej štvrti, divadlám, kasínam, ako i nie raz odporúčanej štvrti Soho. Odkazujem, niežeby to človeka nelákalo, ale ani rozpočet nepustí, na hlúposti ešte bude čas. Hovorím si, že pamiatky bokom. Chcem sa pozrieť na povestný dom vysoko funkčného sociopata od spisovateľa Arthura Conana Doyla. Vystúpim na zastávke Baker street a skutočne netreba veľa detektívnych schopností, aby ste podľa hlúčika ľudí stojaceho opodiaľ rozpoznali adresu 221b. Socha pre východom z metra a múzeum na adrese, zarabajúcemu aj predajom suvenírov.. to všetko oddane venované postave detektíva Sherlocka Holmesa, ktorého chcel nakoniec zabiť aj jeho vlastný autor. Cenovky na hračkách ma zastavia a tak ostávam pri tom Cézarovom: „Prišiel som, videl som, odchádzam.“

Pred záverečnou zastávkou na chvíľu pohody pri olovrante v Hyde parku som sa nakoniec zastavil na stanici King’s cross. Zablúdiť, ako verný čitateľ od detstva, na nástupište číslo 9 a ¾ obzrieť miesto odkiaľ vyrážal do školy „Chlapec, ktorý prežil nehodu s Opelom“ mi prišlo ako povinnosť. Fotografie nemám, ale miesto tam bolo. Milé vidieť, že aj slová knihy majú v sučasnej dobe takú moc pretvoriť skutočné miesta na obraz tým vybájneným.

V Hyde parku som prišiel k otvorenej terase patriacej kaviarni vo vnútri parku. Ideálne miesto zložiť na chvíľu nohy, usadiť sa, zajesť a napiť. Mal som opäť v nohách desiatky kilometrov. Chcelo to chvíľu na výdych a nádych. Podľa zaužívaného pravidla som však bol nakoniec nútený takmer úplne prázdnu terasu opustiť. Nemal som chuť si hocičo objednávať pre upokojenie obsluhy. Nechápal som pobúrenie, kedže len o stôl vedľa sedel na cigaretke tiež jeden okoloidúci, ktorý sa tam zastavil predo mnou, a tiež si nič neobjednal. Vyššie spomínané pravidlo, platné v každom type biznisu, a živote všeobecne, znie: „Kto (počas fajčiarskej prestávky) fajčí, ten fajčí. Kto nerobí nič, ten sa ulieva, treba ho nahnať do práce.“ Pravý dôvod, prečo žiadne protifajčiarske opatrenia a zákony nezaberú bude vždy tkvieť niekde tu. Nie som bojovník proti fajčeniu, len ma to pobavilo. A tak som sa pobral. Rozpočet prežil, moje nohy tiež, na ceste naspäť som sa zastavil na obhliadku jedného z Dickensových domov blízko univerzity, kde som ráno začínal, a zamieril som do pohostinného hostela na večer. Až teraz som si všimol tabuľu pred hostelom a na nej nápis: „Za peniaze si šťastie nekúpite. Ale u nás si kúpite pivo, a to je skoro to isté.“
Ake je to všetko jednoduché!

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami strany sa stali Juraj Blanár a Peter Žiga.

DOMOV

Fraška a boj s SNS či Kotlebom, analytici hodnotia snem Smeru

Snem veľa prekvapení podľa analytikov nepriniesol.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?